Cez ruky jej prešli stovky talentov: Rozhovor s riaditeľkou žiarskej ZUŠ Danou Kravecovou

Základná umelecká škola (ZUŠ) Zity Strnadovej-Parákovej má v Žiari nad Hronom dlhú tradíciu. Od roku 1959 vyformovala stovky talentov, ba dokonca vychovala úspešných profesionálnych umelcov v rôznych odboroch. Žiarsku ZUŠ pätnásty rok vedie Dana Kravecová, ktorá zároveň vyučuje hru na klavír. Ako hovorí riaditeľka, kontakt s umením potrebuje každý z nás. A nemusí o tom ani vedieť.

Žiakov žiarskej ZUŠ rátame v stovkách, mám pravdu?

Presne tak, ZUŠ má teraz celkom 518 žiakov. Najsilnejší, čo sa týka počtu žiakov, je u nás hudobný odbor, tým vlastne ZUŠ aj začínala, klavírom a husľami. Pani Strnadová-Paráková, ktorá pri zrode školy stála, bola klaviristka.

Dnes je toho viac než len klavír a husle…

Omnoho. Máme hudobný, výtvarný, literárno-dramatický a tanečný odbor. Dnes už je tam okrem klavíra a huslí aj keyboard ako hlavný predmet, zobcová a priečna flauta, gitara, v rámci nej i basová gitara, klarinet, saxofón, akordeón a spev. Novinkou je, že sa u náš učí aj kompozícia. To je tento rok po prvý raz.

Ktorý z odborov je najpopulárnejší?

Najsilnejším z hudobných odborov je jednoznačne klavír. Máme 93 klavírov, stále je to najvyššie číslo zo všetkých odborov. Niekedy ma to aj prekvapuje, dá sa totiž povedať, že je to dosť drahý nástroj. Ale je to taká nejaká zvláštna tradícia, je to v ľuďoch akosi zakorenené, že ten klavír jednoducho predstavuje nesmrteľnú klasiku. V posledných rokoch ale klavíru šliape na päty aj gitara.

Takže to, aký nástroj si deti vyberajú, podlieha trendom?

Samozrejme, všetko podlieha trendom. Momentálne je to tá gitara.

Lebo sa chcú deti podobať svojim idolom?

Možno (smiech). Ja sa ale stále snažím zdôrazňovať, že v akomkoľvek odbore je základom klasika. Napríklad v tanci, či je to moderný tanec, hip-hop, čokoľvek, základy treba stavať vždy na klasike. Takisto je to s nástrojmi. Hudobník musí zvládnuť základy, aby mohol skúšať napríklad jazz, rock a podobne.

Detičky u vás začínajú už ako prváčikovia. Na základe čoho ich prijímate? Keď príde napríklad šesťročné dieťa, ktoré ešte nevie na nič hrať, ako sa dá zistiť, či má talent?

Robíme prijímacie skúšky, pričom prvá vec je, že dieťatko nám zaspieva. Už z toho môžeme niečo tušiť, ale ešte to neberieme záväzne, lebo deti často ešte nemajú predstavu o svojom hlase, nevedia ho použiť. A hlavne, hudobník nemusí vedieť spievať, to ešte nič neznamená. Testujeme aj rytmus, detičky reagujú rôzne, ale my už vieme, že so všetkým sa dá pracovať. No je to skutočne skorý vek a stáva sa aj, že sa na začiatku javí, že sa v dieťatku neskrýva nejaký veľký talent a potom nás prekvapí. Snažíme sa novému žiakovi vytvárať cestu, a teda môže skúsiť jeden nástroj, preorientovať sa na iný. Jednoducho mu pomôžeme sa nájsť.

A z opačného konca – akí starí sú vaši najstarší žiaci?

Primárne i sekundárne vzdelávanie trvajú po štyri roky, ďalej 4 roky II.cyklu a potom je štúdium pre dospelých. Môžu to byť naši žiaci, ktorí absolvovali prvý aj druhý cyklus, a ešte chcú pokračovať. Ale sú aj dospelí, ktorí prídu, nevedia vôbec nič, ale chcú s niečím začať. Ľudia jednoducho zistia, že im popri práci niečo chýba, nejaká realizácia. A chcú sa niečo nové naučiť.

Niektorí ľudia asi nerozlišujú medzi krúžkami, ktoré deťom poskytujú základné školy či centrá voľného času, a navštevovaním ZUŠ…

A pritom je to veľký rozdiel. Prvotne už len v tom, že my sme škola. Činnosť je pravidelná, deti dostávajú vysvedčenie a učia ich vždy len odborníci a to v špeciálne na to vytvorených podmienkach, v umelecky podnetnom prostredí.

ZUŠ vychováva aj profesionálov, ale mnoho vašich žiakov sa v budúcnosti pravdepodobne umením živiť nebude. Prečo by mali deti aj tak do ZUŠ chodiť?

Primárny dôvod je, že už keď dieťa venuje svoj voľný čas nejakej aktivite, pestuje si pevnú vôľu, musí si vedieť rozvrhnúť čas na prípravu a podobne. To sú cenné návyky, ktoré sa mu v živote zídu, nech sa bude živiť čímkoľvek. Z toho umeleckého hľadiska ale ide aj o to, že dieťa ani nemusí vedieť, že umenie naň nejako pôsobí, no už len vplyv našej školy mu otvorí nejaké nové obzory, možno v sebe objaví niečo, o čom ani nevedelo. V človeku sa pri kontakte s umením otvorí akýsi vnútorný priestor, v ktorom sa môže realizovať, môže sa spoznávať, môže sa pred niečím ukryť… Ja by som to odporučila aj dospelým ľuďom, ktorí si po práci môžu napríklad zahrať, je to oslobodzujúce a v dnešnom svete je toho dosť málo, takže cítiť potrebu aj každodenný život nejako kultivovať.

Takže sú potom z detí ,,kultúrnejší“ ľudia…

Dá sa to tak povedať. V širšom slova zmysle, keď človek nestráca kontakt s týmito vecami a snaží sa svoj život kultivovať, tak sa mu napríklad nestane, že sa mu páčia gýče, alebo že zbúra niečo pekné a staré a potom to chodí obdivovať niekde do Florencie… Človek, ktorý je takto vychovaný, by toto neurobil. Pritom ani nemusí byť školený v tom výtvarnom umení. Ide jednoducho o to, že sa naučí pozerať sa na veci inak.

Ale sú aj absolventi, ktorí od vás naozaj pokračujú na stredoškolské či vysokoškolské umelecké odbory. Dá sa nejako vyčísliť, koľko takých je?

Vyčísliť asi nie, ale na konzervatóriá, VŠMU a VŠVU pripravujeme študentov neustále, každý rok niekoho takého máme. Aj keď, samozrejme, nemáme potom vždy prehľad o všetkých, akým smerom sa nakoniec uberali.

Je žiarska ZUŠ niečím špecifická? Má nejakú svoju vlastnú filozofiu?

Každá ZUŠ je, samozrejme, iná. To, čím sa líši tá naša, sú podľa mňa naše veľké polyestetické programy. Všetky štyri odbory sa zomknú a sú zastúpené v nejakom jednotnom celku, kde má na diváka pôsobiť všetko naraz. Napríklad spájame hudobné umenie s tanečným, alebo ku kulisám či kostýmom pre divadelníkov prikladajú ruku výtvarníci. Ide o synergiu, schopnosť spojiť sa a vyprodukovať niečo spolu. To má máloktorá ZUŠ, ani väčšie školy než sme my, takéto veci nerobia.