Lekár, ktorého pozná kopec žiarskych mamičiek: Prečítajte si rozhovor s gynekológom Ľubošom Zelizňákom (36)

Prečo ste sa rozhodli byť lekárom, a prečo práve táto špecializácia?

Dá sa povedať, že som z lekárskej rodiny. Môj otec je gynekológ, brat tiež. Odo mňa sa to teda viac menej čakalo, no svoju voľbu neľutujem. Keby som sa mal rozhodnúť dnes, rozhodol by som sa tak isto. Mal som možnosť skúsiť si aj niečo iné, pol roka po škole som pracoval na neurologickom oddelení ,no to nebolo pre mňa.

Vy ale nie ste pôvodom zo Žiaru, prečo Vás zavialo práve sem?

Vlastne to bola úplná náhoda. Skončil som medicínu v Košiciach a začal som robiť v nemocnici v Kežmarku. Odtiaľ som po roku z osobných dôvodov odchádzal a práve v Žiari vtedy hľadali dvoch gynekológov. To bolo v roku 2004, v Žiari som teda už desať rokov.

Momentálne pracujete v gynekologickej ambulancii, máte ale skúsenosť aj s prácou na oddelení, priamo pri pôrodoch. Čo Vám sadlo viac?

Áno, už rok aj pol som v ambulancii. Ťažko sa to porovnáva, je to jednoducho iná práca. Samozrejme, práca na ambulancii si vyžaduje rovnakú zodpovednosť a dôslednosť ako na oddelení. V tej ambulancii je to ale predsa len o niečo pokojnejšie. Ja sa v ambulancii cítim ako doma a teraz by som už nemenil.

Ale prácou na oddelení ste si predsa len prešli. Máte predstavu, koľko detí ste odrodili?

To neviem presne, ale za celú moju prax to mohlo byť tých 1000 až 1500 novorodencov.

Čo považujete za najťažšie na Vašej špecializácii?

Povolanie lekára v akomkoľvek obore je náročná a zodpovedná práca. V gynekológii je špecifikum že pri tehotných pacientkach sa lekár venuje dvom, nie jednému životu. Musí striehnuť rovnako na zdravotný stav ženy aj plodu. V našom obore nie je celkom bežné že nám niekto umrie, stať sa to ale stáva. Prvý krát som sa so smrťou ako lekár stretol keď nám ešte v Kežmarku v mojich začiatkoch umrela pacientka v pokročilom štádiu na rakovinu krčka maternice. Niektoré veci jednoducho nemôžete zmeniť aj keď robíte všetko čo medicína dokáže.

Dá sa od tejto práce odosobniť?

Keď sa niekto rozhodne robiť medicínu musí s ňou žiť 24 hodín denne. Hlava sa nedá len tak vypnúť, samozrejme že lekár myslí na pacientov aj doma. Niekedy je človek nesvoj, nemôže spať, premýšľa či všetko urobil správne. To k tejto profesii patrí.

Čo hovoríte na trend zakladania rodín vo vyššom veku. Prejavuje sa to aj u Vás v praxi? Je čím ďalej tým menej rodičiek mladších než 30 rokov?

Áno, prax ukazuje že toto všeobecné presvedčenie je pravdivé. Vek rodičiek v priemere stúpa. Tak to ale zariadila doba. Mladí ľudia si najprv potrebujú vytvoriť životné podmienky, do ktorých by mohli zakladať rodinu. Dievčatá si tiež často chcú dokončiť vzdelanie a stihnúť naplniť aj svoje profesné ciele. Hoci ideálny vek je okolo dvadsiatky, takéto mladé rodičky už netvoria väčšinu, ako o generáciu dozadu. Treba ale myslieť aj na to, že po 30 až 35 roku života žena nemusí otehotnieť tak ľahko ako v dvadsiatke, a je väčšia pravdepodobnosť komplikácií počas tehotenstva. Je to ale relatívne, každá žena je iná.

Spomínate si na rekordmanky? Teda najmladšiu a najstaršiu rodičku počas Vašej praxe?

Stane sa že rodia mladučké dievčatá, prakticky ešte deti. Myslím že tá najmladšia mohla mať asi 14 rokov. Najstaršia rodička mala 49. To si pamätám dobre pretože bola sama prekvapená. Dlhšie jej meškala menštruácia, až po pár týždňoch začala kopať (úsmev).

A čo akési ,,výstrelky“ v pôrodnej oblasti. Napríklad oteckovia pri pôrode, je to častá požiadavka?

Čo sa týka otcov pri pôrode, to je výrazný trend. Je to na rodičke, niektoré ženy chcú mať pri pôrode partnera, iné nie. Nejde vždy len o otcov dieťaťa, niektoré ženy chcú mať na sále matku, kamarátku, známych…Mne osobne to nevadí, sú ale prípady keď to môže trošku prekážať. Aj keď pôrod prebieha tak ako má, vždy je to nevyspytateľné. Všetko sa môže zmeniť z minúty na minútu a pokiaľ dochádza k takýmto stresovým situáciám, je ťažké ich ustáť a zároveň tým blízkym rodičky vysvetľovať čo sa deje.

Každý si asi vybaví filmovú scénu s tým ako otecko na sále odpadáva. Býva to tak?

Nestretol som sa s tým že by nám vyslovene odpadol ale stáva sa že je partnerovi rodičky zle. Vtedy si ide vedľa ľahnúť a predýchať. Nie je to pre každého (úsmev).

Aký máte ako človek vzťah k deťom?

Táto špecializácia si vyžaduje pozitívny prístup k deťom . Sám mám dvoch synov. Ale čo sa týka tých detí, pri ktorých pôrode som bol, tam som s tým novonarodeniatkom prakticky len pár sekúnd. Hneď ho berie do rúk sestra, dieťatko sa musí ošetriť a podobne. Nie je čas ani priestor vytvárať si vzťahy. Keď sa ale stane že ma osloví mamička na ulici s tým že som jej odrodil toho chlapčeka alebo to dievčatko, že sú zdravé a podobne, je to samozrejme dobrý pocit.