Lekár Kukolík po 32 rokoch v žiarskej nemocnici: Na prácu myslím stále, tí ľudia tam ležia aj keď ja už mám voľno
Bývalý žiarsky poslanec a kandidát na primátora, súčasný poslanec BBSK a člen žiarskej Komisie pre šport a mládež, ale predovšetkým – lekár. Ladislav Kukolík nielen o žiarskej nemocnici a stretoch so smrťou, ale aj o svojich východniarsko-maďarských koreňoch a o tom, čo má na Žiari rád.
Prečo ste sa vlastne rozhodli stať lekárom? Pochádzate z lekárskej rodiny?
Som z obyčajnej rodiny z východného Slovenska, no korene mám maďarské. Som najmladší z troch bratov, nikto z mojich súrodencov nedosiahol vysokoškolské vzdelanie. Ja som zrejme mal nejaké preddispozície, celkom dobre som sa učil, v rodine teda padol návrh aby som to dotiahol trošku ďalej. Po gymnáziu vo Veľkých Kapušanoch bolo treba rozhodnúť ktorým smerom sa pohnúť, tak som to šiel skúsiť na medicínu do Košíc. A podarilo sa.
Ako ste sa ako rodený východniar vlastne dostali do Žiaru?
Do Žiaru ma dostala moja manželka. Po šesťročnom štúdiu všeobecného lekárstva som sa oženil a keďže moja manželka, pani doktorka Kukolíková je pochádza odtiaľto, prišiel som sem s ňou.
A žijete tu už dlhé roky. Čo máte na meste rád?
Toto mesto mi prirástlo k srdcu. Žije tu veľa skvelých ľudí. Mám tu svojich blízkych, priateľov, nemocnica je môj druhý domov. Mám rád tiež prírodu okolo mesta, občas sa prejdem na Šibák, ale dobre sa cítim aj na tomto novom námestí. Myslím, že táto zóna, ktorá tu vznikla, je veľmi príjemná. Podľa mňa je trend na ktorý Žiar naskočil dobrý, vyvíja sa to správnym smerom.
Vravíte, že ste do Žiaru prišli po štúdiu všeobecného lekárstva. Prečo ste sa potom rozhodli pre anestéziológiu?
Áno, práve keď som sa prišiel uchádzať o prácu do žiarskej nemocnice, bol čas zvoliť nejaký konkrétny smer. Pravdou je, že ešte počas štúdia som získal vzťah k pediatrii. Práve na takéto miesto som sa vtedajšieho riaditeľa, pána doktora Karola Martinčeka pýtal. Hoci ochota bola, pediatria bolo vtedy jediné stabilizované oddelenie a lekárov na ňom bolo dosť. Zrovna v tom období sa budovalo oddelenie anestéziológie a resuscitácie (dnešné oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny – pozn. redakcie) a potrebovalo aj lekárov. Súhlasil som teda, že to skúsim, zostal som pri tom a dnes som primárom tohto oddelenia. Po vyše tridsiatich rokoch už naozaj môžem bilancovať. Pamätám si úplné začiatky, keď sme robili doslova na kolene, improvizovali sme, nebolo také vybavenie ako dnes.
Zrejme ste si to teda zamilovali, aj keď plány boli iné…
Áno, je to totiž mimoriadne zaujímavý odbor. Vo svete je trend oddeľovania anestéziológie a intenzívnej medicíny na dva rôzne odbory. Na Slovensku zatiaľ fungujú ako jeden celok, preto je to práca mimoriadne obsiahla a komplexná. Náplňou práce na našom oddelení nie je len pichnúť lokálnu alebo celkovú anestéziu pacientom ktorí idú na operáciu. Sme aj pri bolestivých diagnostických alebo liečebných výkonoch, v stomatológii, v pôrodníctve. Problematika anestéziológie je veľmi široká, a práca je to náročná, ale krásna.
Náročná, ale krásna. Čo je na nej najviac náročné, a čo najkrajšie?
Sme oživovacím oddelením, no samozrejme sa stane že človek jednoducho neprežije. Aj medicína má, žiaľ, svoje limity. Ani lekár niektoré veci nevie zvrátiť. To sú skutočne smutné okamihy. Na druhej strane ale veľa ľudí prežije aj po ťažkých, kritických stavoch. Je fajn ich potom stretávať na ulici, oni sa často aj pripomenú. To je skvelý pocit. Stretnutie so smrťou je vždy smutné ale nesmieme zabúdať že poslaním nás lekárov je vracať ľuďom život a zdravie.
Nemáte problém odosobniť sa? Dá sa to vôbec?
Nedá. Lekár za sebou nemôže jednoducho zavrieť dvere v nemocnici a koniec. Nedokážem prísť domov a nemyslieť na to čo som v tej nemocnici nechal, tí ľudia tam ležia a keď ja mám už voľno. Nie je ľahké sa zbaviť tej myšlienkovej väzby. Často aj v čase svojho voľna volám na oddelenie lekárovi ktorý slúži, ako sa má ten a ten pacient… Je to jednoducho taká práca.
Aký pohľad máte ako lekár s dlhoročnou praxou na stav zdravotníctva na Slovensku?
Ja som realistickým optimistom. Zdravotníctvo patrí k ťažkým spoločenským témam a ministerstvo zdravotníctva je najkomplikovanejším zo všetkých. Žiaľ, veľa krát je v tom viac politiky ako takej pragmatickosti. To je ale tak dané, taký je u nás charakter vládnutia. Osobne si ale myslím že slovenské univerzity vychovávajú skvelých odborníkov, slovenskí lekári sú uznávaní aj v zahraničí, a to je veľmi dôležitý základ pre poskytovanie kvalitnej zdravotnej starostlivosti.
Okrem toho že ste lekárom, ste aj poslancom BBSK, ste v Komisii pre šport a mládež v Žiari nad Hronom, tiež sám športujete. Dá sa to všetko vôbec stíhať? Nepociťujete únavu?
Z toho čo ste vymenovali nie. Unavujú ma najmä byrokratické veci spojené s mojou prácou. To je naozaj vyčerpávajúce. Svoju prácu mám ale rád a šport tiež. Hrávam volejbal, rybárčim a venujem sa aj poľovníctvu. To sú ale činnosti ktoré energiu dávajú, nie berú. Keď má človek psychicky náročné zamestnanie, musí sa aj hýbať, robiť niečo iné. Inak by to nezvládol.
Žiarčania vás poznajú aj ako bývalého mestského poslanca a niekdajšieho kandidáta na primátora. Plánujete sa vrátiť do týchto koľají?
O dôveru občanov a funkciu mestského poslanca sa v komunálnych voľbách uchádzať budem. O primátorské už kreslo nie. Súčasnému primátorovi mesta však vyslovujem podporu.