Len začnete čítať a na mnohých doľahne nostalgia: 5 spôsobov ako sme trávili prestávky v škole bez webu a mobilov
Dnes si už deti bez mobilov, počítačových hier či herných konzol život ani nevedia predstaviť. Tí skôr narodení takéto technické vymoženosti nepoznali, napriek tomu sa nikdy nenudili.
V dnešnej dobe je internet plný videí, ktoré sa podarí študentom počas prestávok natočiť. Nebolo to však tak dávno, keď museli byť deti pri vypĺňaní voľných chvíľ medzi hodinami omnoho tvorivejšie. Miesto komunikácie na sociálnych sieťach lietali triedami papieriky s odkazmi a na hru sa premenilo čokoľvek, čo sa práve naskytlo. Pamätáte si na niektoré z týchto kratochvíľ?
Klik-klak sa musel pašovať
Stačili dve ťažké guľôčky zavesené na šnúrke a zábavka bola na svete. Tí obratnejší dokonca dokázali s jednoduchou hračkou všakovaké kúsky. Okrem toho, že pri vyšmyknutí sa z ruky dokázal letiaci klik-klak spôsobiť niekomu slušnú modrinu, hra s ním bola aj poriadne hlučná. A to najmä vtedy, ak sa rozkyvalo niekoľko klik-klakov naraz. Klik-klak bol klasikou v minulom storočí, svoju renesanciu ale zažil v deväťdesiatych rokoch, kedy sa dal zadovážiť v každom novinovom stánku. A klepotanie guľôčiek sa do školských lavíc vrátilo… ,,Pamätám si, že jedného času nám to dokonca zakázali nosiť do školy. Vždy sa ale samozrejme nejaký klik-klak do triedy prepašoval," spomína si Žiarčanka Jana (50).
Piškvorky v zošite aj na lavici
Súboj krížikov a krúžkov prebiehal na pijakoch, voľných stranách v zošitoch, ale neraz aj na laviciach alebo tabuli. Zatiaľ čo z tabule stačilo pre príchodom pani učiteľky piškvorkové pole zotrieť, na laviciach zostávala sladká výhra či trpká prehra zaznamenaná až do konca školského roka, kedy sme lavice s nasadením šmirgľovali.
Céčka
Ďalšia z legendárnych hier pre staršie ročníky. Hodiť zväzok hoci len troch céčok zopnutých k sebe presne k vopred dohodnutej čiare bolo veľkou výzvou. Išlo o naozaj masovo rozšírenú zábavu. Dnes by ste céčka objavili možno tak u starej mamy, kde už niečo ako muzejný exponát visia medzi dverami do kuchyne namiesto závesu.
Klamaná
Karty boli zárukou zábavy v každej školskej lavici. Balíček sedmových kariet ponúkal desiatky možností, prestávky však boli krátke a tak frčali najmä tie najjednoduchšie. Takzvaná klamaná nezávisela len od toho, komu sa pošťastili aké karty. Hráči museli súperov presvedčiť, že na kopu prihodili takú kartu, akú tvrdia. To však nemusela byť pravda. Ak herecký výkon súperov nepresvedčil, tí mohli kartu položenú rubom von obrátiť a v prípade zle zahraného klamstva brali celú kôpku kariet. ,,Klamaná bol taký poker pre deti. Mali sme pre tú hru aj iné výrazy, ale tie neboli slušné," hovorí so smiechom Michal.
Meno, mesto…
Meno, mesto, zviera vec. Klasika na cesty, dlhé večery, či školské prestávky. Hra, pri ktorej musia hráči čo najrýchlejšie vymyslieť slová zo všetkých štyroch kategórií na určené začiatočné písmeno, mala mnoho obmien. Medzi najzapeklitejšie písmená patrilo napríklad Y, upravené pravidlá však neraz tolerovali aj Yvetu či Ylavu. Vo chvíľach núdze sa stávali mestami aj štáty, celé kontinenty, či dokonca rieky a pohoria.
Bonus: Keď už mobily boli, ale…
Tí, ktorí si odkrúcali školskú dochádzku počas deväťdesiatych rokov, časy mobilných telefónov v laviciach stihli. Zábavky s mobilmi sa však ani zďaleka nepodobali tým dnešným. Dotykové displeje a internet v telefóne boli hudbou budúcnosti a mobily sa svojou váhou šplhali pomaly na jedno kilo. Niečo však s dnešnými smartfónmi spoločné mali – vibračné zvonenia. A tak ten, kto mal práve nabitý kredit, do zbláznenia prezváňal spolužiakov, ktorých robustné mobily ležali na lavici. Víťazom bizarného preteku bol ten, ktorého telefón ,,doskackal" najbližšie k nakreslenej čiare. ,,Nemôžem hovoriť značku ale bol typ telefónu, ktorý skákal najviac a jeho majitelia to väčšinou aj vyhrávali. Potom sme ešte dookola púšťali tých 12 predvolených zvonení, z ktorých až hlava bolela," spomína na prvopočiatky mobilov v školách Lucia.
Foto: ilustračné