Oliver (53), šéf Hronu, otvorene: Folklór je teraz v móde, my to ale vnímame inak, FOTO

Hron oslavuje obdivuhodné jubileum. O tom, ako to funguje v jeho zákulisí aj o tom, čím všetkým si žiarski folkloristi za desaťročia prešli, sme sa rozprávali s vedúcim súboru Oliverom Dávidom.

Barbara Dallosová

Folklórny súbor, ktorý pozná azda každý Žiarčan, oslavuje okrúhle výročie. Za 60 rokov nepretržitej existencie vychoval FS Hron niekoľko generácií a stal sa akousi značkou nášho regiónu. Výročný program má byť niečím, čo tu ešte nebolo. Ako hovorí vedúci súboru Oliver Dávid, folklór je v uplynulých rokoch tak trochu aj módnou záležitosťou, pre žiarskych folkloristov je ale životným štýlom.

Dnes súbor FS Hron vediete, začínali ste ale ako tanečník…
Áno, ešte v osemdesiatych rokoch. Vlastne som v súbore tancoval od roku 1980 až do roku 1997, posledný rok aj pol som bol aj vedúcim súboru. Teraz, od roku 2013, vediem súbor opäť.

Koľko má Hron členov?
Momentálne zhruba 45, ale s tým, že to stále aktívne jadro Hronu tvorí asi 30 ľudí. Čísla sa nám stále menia, členovia sú častokrát študenti, ktorí veľa cestujú, raz chodia, raz nechodia… Máme mladý kolektív, väčšina členov má do 30 rokov. Tento rok sme zatiaľ kvôli pripravovanému výročiu nábor nerobili, ale chystáme ho v januári, kedy vyzveme mladých ľudí, aby sa k nám pridali.

O tanečnom prostredí sa hovorí, že chlapov je ťažšie prilákať… Platí to aj u vás?
Myslím, že áno. Ešte za mojich čias nás bolo 15 chlapcov, čo bolo pomerne veľa na obsadenie, lebo väčšinou javiská, na ktorých vystupujeme, nie sú veľké. Dnes je medzi dievčatami určite väčšia konkurencia.

Videli sme pár minút z nácviku. Zdá sa, že folkloristi musia mať aj výbornú kondičku…

To určite áno, oni nielen tancujú, ale aj cvičia. Pred tým, než sa ide na choreografiu, je vždy rozcvička. Výsledok musí byť taký, aby aj fyzicky náročné veci zvládali s ľahkosťou. Aby divák nevidel, že je to silové, aby na to pôsobilo uvoľnene a presvedčivo, nie ako spartakiáda.

Za pôsobivými vystúpeniami v krojoch sa skrývajú oddreté hodiny v teplákoch.
Za pôsobivými vystúpeniami v krojoch sa skrývajú oddreté hodiny v teplákoch. Za vystúpeniami žiarskych folkloristov je kus roboty. Trénujú v telocvični základnej školy. / Foto: Barbara Dallosová / Zdroj: Dnes24.sk

Je podmienkou, aby vedeli tanečníci aj spievať?
Podmienkou nie. Máme spevácku skupinu so zhruba pätnástimi speváčkami, tú majú na starosti Majka Ivanová a Danka Boboková, ktoré nám to držia.

Odtancujete tanec z akéhokoľvek regiónu, alebo máte nejaké, na ktoré sa špecializujete?
Vždy je to tak, že súbory sa väčšinou venujú tomu domácemu regiónu, ktorý najvernejšie poznajú. Obvykle to ľudia z toho prostredia vedia aj najlepšie vycítiť, lebo v tom jednoducho žijú. Poznajú minulosť svojho regiónu aj mentalitu ľudí. Na tej práci sa to potom ukáže, na pesničke, na postoji tanečníka na javisku, cítiť to. My z tohto pohľadu patríme pod región Tekov, a to je aj to, v čom sme asi najlepší.

Ako si zabezpečujete kroje?
Kupujeme aj hotové kroje, niektoré ich súčasti sme si dávali aj šiť, iné sme zas podedili po bývalých hroňákoch. Zháňame ako vieme. V tomto veľmi pomôžu aj sponzori. Snažíme sa k novým vystúpeniam tie kroje vždy obohacovať a vynovovať. Mali sme ich tu, na 4.ZŠ, v jednom kabinete, už je ich ale toľko, že sme museli nájsť väčší priestor.

Mladí ľudia si vás volajú aj na svadby. Stáva sa podľa Vás folklór akousi módnou záležitosťou?

Áno, je to teraz tak trochu móda. V poslednom roku tomu prispela aj televízia reláciou Zem spieva. Cez víkendy chodievame robiť svadby, teda odobierky a čepčenia. Je po tom dopyt, ľudia chcú mať na svadbách aj tie tradičné prvky. Hovorí sa, že mladí za tým teraz idú, lebo je to trend, ale pre nás to nie je módna záležitosť, je to náš život.

Je náročné zachovať vo vystúpeniach autenticitu, skutočný folklór z našich dedín?
Také tance, že všetci sú rovnako oblečení a všetci robia to isté, to je už je prežitok. Je to pekné na oko, je to reprezentatívne do zahraničia, ale tak to na dedinách nikdy nefungovalo. Nikdy neboli všetci z jednej dediny oblečení rovnako, ešte aj v tých krojoch boli rozdiely, iné stužky a podobne. Pracuje sa s termínom autentický folklór, zachytiť ho je ale veľmi ťažké.

Tých nositeľov už medzi nami, žiaľ, veľa nie je. Ja som ich ešte pár zažil. Rozprával som sa napríklad s pani, ktorá sa narodila v roku 1900, pani Anna Búciová z Dolnej Ždane. Žila skromne v jednej izbičke, prežila vojny, v ktorých stratila blízkych, ale žila pomerne šťastný a dlhý život. Zaspievala mi pár pesničiek. Toto dnes chýba mladým, rozbehnúť sa medzi starších a počúvať ich. Hocijaký príbeh dedinského chlapca alebo dievčaťa môže byť skvelou inšpiráciou na tanec. Bohužiaľ, ľudia, ktorí nám vedia tú autenticitu posunúť, proste vymierajú.

60 rokov je dlhá doba. Sú rodiny, z ktorých súbor odchoval aj viac generácií?

Určite tu také premostenie bolo, aj je. Už len moje deti, to sú hneď dve generácie, dcéra tancovala, syn ešte tancuje. Viem aj o takých líniách, že boli hroňáci aj tri generácie za sebou.

Program k 60. výročiu ste pripravovali dlhé mesiace. Zrejme môžeme čakať niečo veľkolepé…
Nebude to len také bežné vystúpenie. Bude to zaujímavé, pútavé a iné. Program sa volá Korene a celá myšlienka sa nesie v tom duchu, že sa vraciame ku koreňom folklórneho súboru, tu, na mieste, kde sme ich zapustili. Program budú tvoriť aj deti, ktoré vlastne objavia ten poklad – súbor Hron. Bude to pre nás taká odmena, vrchol celého snaženia sa. Všetkých 18.11. o 17:00 pozývame do Kultúrneho domu na žiarskom námestí.

Z toho, čo hovoríte, sa zdá, že byť členom Hronu je skutočne životný štýl…
Ja si pamätám ešte z mojej generácie, v osemdesiatych rokoch, že sme si robili skúšky navyše, pridávali sme si práce, aby sme sa zlepšovali. Proste sme chceli. Aj dnes sa chceme vyhnúť tomu, aby sem deti prišli, lebo sa to rodičom páči. Treba to, samozrejme, skúsiť, ale z donútenia to nemá zmysel.

Pre mňa je úžasné, že sme stále tu a predávame zvykoslovné tradície ďalej, lebo to je zmyslom všetkého, čo robíme. 60 rokov bez prestávky je dosť. Samozrejme, raz sme hore, raz sme dolu. Sú chvíle, keď súbor takmer zaniká, potom sa to opäť prebudí. Ale aj členovia by iste súhlasili, že to je životný štýl. Sú nielen tanečnými kolegami ale aj priateľmi, všade chodia spolu, sú proste partia, niečo ako rodina.

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame