Pani Alicu (78) poznajú široko-ďaleko: Poviete jej dátum a ani google nemá šancu :)
Ak typická dôchodkyňa štrikuje pri telenovele, tak Alica Vankuličová typická dôchodkyňa rozhodne nie je. Čítajte jej inšpirujúci príbeh.
Usmiatej dôchodkyni stačí spomenúť nejaký rok a okamžite spustí o najdôležitejších udalostiach, ktoré priniesol. Popri tom prehrabuje záznamy a behá medzi fasciklami s fotografiami. Ku každej vete ukazuje na zábery – toto je stará škola, toto bola pani učiteľka, tu sa staval štadión, tu kultúrny dom… Kronika, ktorú vedie, obsahuje aj množstvo údajov a fotografií, ktoré neboli nikdy zverejnené v elektronickej forme. Googlili by ste ich márne…
Sťažovať sa nemá zmysel
Alica Vankuličová zo Starej Kremničky vedie obecnú kroniku už roky, popri tom sa stará aj o tamojšiu knižnicu. No nielen kvôli tomu ju v obci pozná azda každý. V minulosti bola obecnou poslankyňou, členkou kultúrnej komisie, cvičila spartakiádu, hrala v divadelnom súbore, bola predsedkyňou miestneho Zväz žien aj riaditeľkou Osvetovej besedy. Popri tom pracovala v žiarskom priemyselnom parku a vychovávala svoje deti.
Hoci život niekedy prináša i trpké momenty, sťažovať sa podľa čipernej dôchodkyne nemá zmysel. O svoje tri deti sa starala väčšinu života sama, ako ale zdôrazňuje, nerada sa ľutuje a radšej niečo robí.
Pri telke nepracuje
Máloktorá obec sa aj vďaka pričineniu pani Vankuličovej môže pochváliť takými záznamami ako Stará Kremnička. ,,Ja na toto ani nepotrebujem okuliare. To mám len do diaľky," vysvetľuje poklepkávajúc si na okuliarový rám a listuje vo veľkej kronike s erbom obce. To, čo jej môžu závidieť i o desaťročia mladší, je nielen zrak, ale aj pamäť.
Viesť kroniku si vyžaduje čas, trpezlivosť a zmysel pre systém. Kronikárka z Kremničky má záznamy doma.
,,Pracujem v hociktorej miestnosti v dome, ale nie pri televízore. To nemám rada, človek potom nič nespraví poriadne. Aj keď mi ženy hovoria čo uštrikovali pri televízore tak ja vravím, potom to tak aj vyzerá!" hovorí so smiechom dôchodkyňa.
Pani Alica uznáva, že každá doba je iná, v tom, čo sa jej nepáči na tej dnešnej, má ale jasno. ,,Dnes už sa zadarmo nič nerobí. Kedysi sme si viac pomáhali, nikto nešomral. Napríklad keď sa staval štadión, robili sme ako diví všetci, lebo sme ho chceli mať," dodáva s trochou nostalgie nad fotografiami z brigády.
S kronikou do súťaže
,,Do vojny sme tu mali pamätnú knihu, ale po vojne zmizla. Potom sa jeden vysokoškolák, Tóno Hanzel, podujal napísať novú pamätnú knihu. K nej sú zložky, kde sú fotografie," vysvetľuje pani Alica s tým, že medzi pamätnou knihou a kronikou je rozdiel a vedenie takýchto záznamov má svoje náležitosti.
Kronika, o ktorú sa stará bezmála 80-ročná dôchodkyňa, ide obec prihlásiť aj do súťaže. Tú pod názvom Slovenská kronika 2016 organizuje Národné osvetové centrum.
,,Musíme priniesť napísaný jeden rok kroniky. My zapojíme rok 2012. Každé dva roky mávame aj taký seminár, kde sa stretnú kronikári a preberáme čo ako, ako to máme robiť," dodáva o svojej vášni na záver Alica Vankuličová.