Riaditeľ žiarskej jednotky Marek Baláž (41): Dnešným deťom nemôžeme vyčítať, že si nestavajú futbalové bránky na dvore!

Prečo ste sa rozhodli stať sa práve učiteľom, prišlo to aj z rodiny?

Určite áno. Otec bol učiteľom telesnej výchovy a biológie, učil aj na tejto škole, kde dnes pôsobím ja. Neskôr bol riaditeľom teraz už neexistujúcej tretej základnej školy. Aj mamina je učiteľka, ale s celkom iným zameraním. Ešte v súčasnosti učí hudobnú teóriu a klavír.

Mali ste ale aj nejaké zadné vrátka?

Ako každý mladý človek, mal som pri rozhodovaní viac alternatív. Premýšľal som aj nad športom na profesionálnej úrovni. Ale životné situácie, ktoré ma stretávali, vždy smerovali k tomu, že by som mal skončiť v škole. Začal som učiť v roku 1998 na základnej škole v Handlovej. Po roku som nastúpil na žiarsku dvojku, kde sa uvoľnilo miesto. Tam som sa potom stal aj zástupcom riaditeľky. A od roku 2009 som riaditeľom tu u nás, na jednotke.

Prečo vás lákalo práve riaditeľovanie?

Do konkurzu na riaditeľa som šiel s víziou. Vedel som, že škole treba dať smer a nejakú myšlienku. Zároveň som chcel dokázať, že učiteľ môže byť aj menežérom. No škola, keďže je to veľký kolos, sa nedá otočiť zo dňa na deň. Počas niekoľkých rokov sme robili desiatky zásadných zmien a rozhodnutí, ktoré nás priviedli tam, kde sme dnes. Možno to chce od toho riaditeľa okrem vízie aj odvahu. Asi najťažšie je získať si ľudí, presvedčiť ich o svojich myšlienkach. To je vec ktorú sa aj ja budem učiť ešte možno aj celý život.

Mnoho učiteľov zalamuje rukami nad dnešnou tzv. digitálnou generáciou. Ako to vnímate vy?

Jasné, že nám vyrastá úplne iná generácia, než boli predošlé. A nielen iná než pred 89-tym rokom, ale aj iná ako tesne po revolúcii. Obrovská zmena je, že deti majú iné možnosti. A to v prvom rade možnosť nájsť si široké spektrum informácií. Ja to ale nevnímam negatívne, skôr si myslím, že to treba vedieť využiť a prispôsobiť týmto trendom aj vyučovací proces.

Ako?

Najprv si treba uvedomiť zásadný rozdiel. V minulosti bol učiteľ pre deti jediným nositeľom poznatkov. Teraz už si oni poznatky dokážu nájsť, úlohou učiteľa je skôr naučiť ich s tými informáciami pracovať, naučiť ich komunikačným, sociálnym a iným zručnostiam. Dôležitým faktorom sú tiež rodičia. Ja myslím že prichádza generácia rodičov ktorá sa veľmi zaujíma o svoje deti a chce im vytvoriť podmienky. A to je opäť výzva pre učiteľa. Komunikácia s rodičmi je nevyhnutná.

Ako sa ako športovec staviate k tomu, že mnoho detí dnes radšej chytí do rúk napríklad tablet, než loptu?

Je pravdou, že moderné technológie odtiahli deti od športových aktivít. Aj od systematického športu, ale aj od takého bežného. Deti sa už nehrávajú na dvoroch, nestavajú si futbalové bránky pred domom. To ale nemôžeme vyčítať im. Všetko je totiž zastavané, mestá sú plné áut. Ja som vyrastal na IBV-čke, keď ešte sídlisko Pod Vŕšky neexistovalo. Vtedy bolo bežné zahrať si na ulici futbal. Teraz je ťažké predstaviť si že si deti rozložia na Šoltésovej ulici bránky, alebo ako my, tenisovú sieť (smiech). Dnešné deti nie sú lenivé, len sa prispôsobujú súčasnej situácii.

Ako to napraviť?

V prvom rade treba pracovať na tom, aby deti mali kde tráviť čas vonku. A samozrejme, ísť im príkladom. Ukázať im, že víkend sa dá tráviť aj inak než pred televízorom. Dôležité je tiež, aby sa tomuto trendu prispôsobovali aj športové kluby. Musia nájsť spôsob, ako deti osloviť a dotiahnuť, ale aj, a to je omnoho ťažšie, udržať ich. Tréner musí byť fundovaný odborník, a musí mať aj nejaké pedagogické alebo psychologické poznatky. Ja viem že sa to dá. To čo mne fungovalo v trénerstve v 95-tom, mi nefungovalo o desať rokov neskôr. Aj tréner musí byť neustále v strehu a stále sa učiť.