Riaditeľka žiarskej dvojky Ľubica Baranová (52): Kedysi sa učitelia v zborovni aj bavili, dnes je to inak

Onedlho to bude 30 rokov, odkedy sa Ľubica Baranová prvý raz postavila za katedru. Učí prvostupniarov a posledné štyri roky sedí aj na riaditeľskej stoličke Základnej školy na Ulici M. R. Štefánika v Žiari nad Hronom, teda takzvanej dvojky. Dlhoročná pedagogička a tiež matka dvoch detí bola tento rok v rámci podujatia Učiteľ na jednotku ocenená Cenou primátora. O učiteľskom chlebíčku rozpráva s láskou, nebojí sa však pomenovať aj tienisté stránky.

Vždy ste vedeli, že chcete byť učiteľkou, alebo ste zvažovali aj inú profesiu?
Už keď som si denno-denne sadala do školskej lavice ako dieťa, vedela som, že raz budem sedávať za katedrou. Pamätám si na svoje prvé pani učiteľky, ktoré mi boli vzorom, a ja som urobila všetko pre to, aby sa moja túžba stať sa učiteľkou naplnila.

Dnešné deti dostávajú rôzne prívlastky… Ako by ste z pohľadu učiteľky, ktorá s deťmi trávi čas každý deň, posúdili súčasnú generáciu?
Dnešné deti sú iné ako generácia ich rodičov či starých rodičov a ich výchova je oveľa náročnejšia. Vyrastajú v celkom inom prostredí. Technika, médiá, internet a množstvo informácií vplýva na to, ako sa deti vyvíjajú a prejavujú. Sú múdrejšie, sebavedomejšie, náročnejšie, mnohé však aj oveľa citlivejšie alebo agresívnejšie, sú hyperaktívne a niektoré majú aj vážne poruchy správania. Výchova detí nie je ľahkou záležitosťou, obzvlášť, keď nám na tom záleží. Ale veľa deťom dáme, keď im my, dospelí, pôjdeme príkladom, pretože práve na príkladoch sa deti dobre učia. A hlavne nemôžme zabúdať na to, že pri výchove detí treba používať nielen rozum, ale aj srdce.

Často počúvame, že učiteľ stráca v spoločnosti náležitý rešpekt. Pociťujete to vo svojej praxi?
Profesia učiteľa je predovšetkým poslaním. Je to psychicky náročná a zodpovedná práca. Pohľad človeka, ktorý nikdy v školstve nepracoval, je veľmi skreslený. Vidí predovšetkým prázdniny, voľné popoludnie. Ale málokto vidí nápor na psychiku a maximálnu sústredenosť na každej vyučovacej hodine. Učiteľ má v dnešnej dobe veľmi málo dôvodov na úsmev, optimizmus, radosť z dobre vykonanej práce. Stráca motiváciu, chuť, elán, nadšenie pre svoje povolanie. Rodičia aj spoločnosť kladú na učiteľa veľkú zodpovednosť. Z môjho pohľadu si myslím, že to, čo učiteľ dnes najviac potrebuje od spoločnosti, je práve rešpekt, vážnosť, stratená úcta, dobré meno. Lebo každý učiteľ si to zaslúži.

Boli už niekedy okamihy, kedy ste to chceli s touto profesiou vzdať?
Práca s deťmi je zmyslom môjho života. Je na nezaplatenie, keď idem cez školský dvor a dobehnú ma prváci „vystískať“. Nikdy som sa nezamýšľala nad inou profesiou, ktorú by som chcela vykonávať.

Ako to počas bežného frmolu vyzerá za dverami učiteľskej zborovne?
Aj keď v súčasnosti sedím v riaditeľni, v zborovni som strávila väčšiu časť profesijného života. Rozdiel je v tom, že kedysi počas prestávok mali pani učiteľky viac času na bežný, neformálny rozhovor so svojimi kolegyňami. Dnes počas prestávok utekajú na WC, vymenia si učebnice, vezmú triednu dokumentáciu a ponáhľajú sa na ďalšiu vyučovaciu hodinu. Príprava na hodinu je náročnejšia ako kedysi, keď stačila tabuľa a krieda, dnes sú to výučbové programy, ktoré sa bez dokonalej prípravy nedajú používať. A improvizácia učiteľa je takmer nemožná.

Môže vás zaujímať:

Obľúbený matikár Ján Adámik: Dnešná mládež nie je skazená, len ju netreba stále poučovať!

Riaditeľ žiarskej jednotky Marek Baláž: Dnešným deťom nemôžeme vyčítať, že si nestavajú futbalové bránky na dvore!