Skutočnosť a mýtus odkaliska Horná Ves

Reformou legislatívneho rámca SR bolo prijatie zákona č. 514/2008 Z. z. o nakladaní s odpadom z ťažobného priemyslu. EÚ stanovila najprísnejšie limity pre kyanid v kalových nádržiach na svete. Prevádzkovateľ úložiska je povinný vytvárať účelovú finančnú rezervu, ktorá sa použije na uzavretie úložiska, jeho monitoring a rekultiváciu. V legislatívnom procese je nový Návrh zákona o environmentálnych záťažiach, ktorý dal podnet k prehodnoteniu situácie na odkalisku Horná Ves. V našom príspevku sme na základe dostupných informácií zhodnotili environmentálne riziká ukladania odpadov a úpravy rúd s obsahom zlata a striebra.

Zlatá Kremnica leží v srdci Európy. Tisícročná spätosť s baníctvom ju zaradila medzi najvýznamnejšie banské revíry, nielen na Slovensku. Zlato a striebro sa tu vyskytuje v kremenných žilách (viac ako 100) od Lúčok po Kremnické Bane. Nová technológia spracovania rudy, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 1934, pozostávala z gravitácie, flotácie, amalgamácie a lúhovania koncentrátov kyanidom. Odpad z úpravne sa stále vypúšťal do potoka. Sprísnené podmienky na udržanie kvality životného prostredia si vyžiadali doplniť existujúcu technológiu o odkalisko (1965), ktoré situovali do údolia Lúčanského potoka, nad obec Horná Ves. Po skončení podzemnej ťažby zlato-strieborných rúd (1970) sa na odkalisko ukladal produkt úpravy rôznych surovín (napr. Kovohuty, n. p. Krompachy; Rudné bane, n. p.  Hodruša; závod SNP Žiar nad Hronom). V rokoch 1986 až 1992 overovali Rudné bane, n. p. Kremnica novú technológiu (priame lúhovanie) spracovania zlato-striebornej rudy z povrchového lomu Šturec. Z každej výroby boli vypúšťané do odkaliska kaly s rozdielnymi obsahmi kovov.

Aký vplyv má odkalisko na životné prostredie? Prírodná katastrofa, ktorá postihla Hornú Ves 4. augusta 1971 je opísaná p. Jánom Považanom v Informačnom občasníku obce Horná Ves (marec 2006) – „Čertovinky“. Po havárii museli pracovníci Rudných baní, n. p. reagovať vyhlásením zákazu konzumácie zaplavenej úrody a podieľať sa na likvidácií následkov katastrofy. Niektorí obyvatelia Hornej Vsi ho nedodržali, napriek tomu ujma na ich zdraví nebola zaznamenaná. Článok spustil mediálnu kampaň za prispenia organizácie Greenpeace. Na odkalisku odobrali pôdne vzorky (dokumentáciu nepublikovali) a na základe “analýz“ uviedli: „Obsah zinku a medi je takmer 100-krát a olova takmer 200-krát vyšší ako je dnes platný limit pre štandardnú pôdu“. Je zaujímavé, že „kyanidovú haváriu“ nedokumentovali prítomnosťou kyanidu v posudzovaných vzorkách. V denníku SME (29.03.2006) sa okrem iného uvádza: „Zlato sa v tom čase dobývalo kyanidovým spôsobom, takže najväčšie obavy boli nielen z tejto jedovatej látky, ale tiež z obsahu ťažkých kovov.“ Aká bola skutočnosť? V inkriminovaný deň bola prietrž mračien nad Lúčkami. V súvislosti s haváriou treba zdôrazniť, že projekt odkaliska neriešil možnosť výskytu storočnej vody. Ostáva otázka, či pri prírodnej katastrofe takého rozsahu bolo vôbec možné zabrániť škodám. Ešte aj dnes žije v Kremnici a v jej okolí viacero pracovníkov bývalých Rudných baní, n. p., ktorí vedia o prírodnej katastrofe z roku 1971 a boli jej očitými svedkami. Ich vedomosti nikto nevyužil.

Spoločnosť Argosy mining corp. objednala u firmy EnviGeo, s.r.o. Banská Bystrica výskumnú správu „Kremnica – rámcové zhodnotenie možných environmentálnych rizík“ (Arvensis, 1996). V závere autor uviedol: „Možné staré záťaže bude potrebné preveriť v súlade s platnou ekologickou legislatívou. Je to vysoko aktuálne v prípade odkalísk, kde je nevyhnutné zistiť situáciu v súvislosti s priesakmi výluhu z odkaliska do podzemných vôd a vybudovať vyhovujúci monitorovací systém“. Záver je platný všeobecne. Na odkalisku v monitorovanom vrte na hrádzi nebol zistený priesak vody. V roku 1997 odobrali Rudné bane, n. p. závod Kremnica vzorku vody vytekajúcej z odkaliska do Kremnického potoka. Zistilo sa, že obsah kyanidov v odkalisku bol pod limitnou normou. V diplomovej práci „Biomonitoring na odkalisku Kremnica-Horná Ves“ (Matúšková, 2006) sa uvádza, že v skúmanej oblasti nevznikajú kyslé banské vody. Na odkalisko sa ukladal kvalitatívne rozdielny odpad z viacerých lokalít, čo zmenilo jeho pôvodný sediment. Zvýšené obsahy ťažkých kovov (arzén, antimón, chróm, olovo a meď) v odkalisku nemožno pripísať odpadu zo spracovania kremnických rúd. „Umenie“ rastliny prežiť v znečistenom prostredí je dôsledkom nízkeho množstva ťažkých kovov, či schopnosťou rastliny ukladať ťažké kovy v tkanivách. Projekt „Systematická identifikácia environmentálnych záťaží Slovenskej republiky, čiastková záverečná správa za okres Žiar nad Hronom“ (Envigeo a. s., SAŽP BB, 2008) bol vypracovaný z podnetu Ministerstva životného prostredia SR. Odkalisko bolo zaradené medzi pravdepodobné environmentálne záťaže s nízkou prioritou.

Právne predpisy EÚ upravujúce používanie kyanidu v ťažobnom priemysle tvoria rámec, ktorý zaručuje bezpečné používanie kyanidu pri spracovaní nerastných surovín a minimalizáciu nebezpečenstva pre ľudské zdravie a životné prostredie. Všetky úniky obsahujúce kyanid sa spracovávajú v jednotke rozrušovania kyanidu, ktorá sa dnes považuje za najlepšiu dostupnú metódu (BAT). Preto je zavádzajúce písať o kyanidovej havárii a kyanidovom dobývaní (také neexistuje – je to úprava rudy kyanidom) a na základe toho odmietať jeho použitie v technológii spracovania rudy. Metóda vylúhovania kyanidom, pri ktorej sa zlato extrahuje zo zlatonosnej rudy, sa v súčasnosti využíva vo väčšine prevádzok na získavanie zlata po celom svete vrátane Švédska, Fínska, ale aj vo veľkých krajinách ťažiacich zlato, ako je Austrália, Kanada, Južná Afrika a USA.

Ing. Oliver Finka a RNDr. Lenka Matúšková, PhD.