Zábery Vierky (30) z Nevoľného, z ktorých tuhne krv: Medveďovi zoči-voči

Zdroj: archív V. Duchoňovej

Viera (Balážová) Duchoňová je v prírode ako doma od malička. Rodáčka z Nevoľného v súčasnosti žije v Kláštore pod Znievom pri Martine, do horskej dedinky sa však pravidelne vracia. Predovšetkým do prírody. A vždy s foťákom. Jej archív ukrýva naozaj vzácne výjavy z hôr, pri ktorých musela mladá fotografka stáť i pár metrov od divokej zveri a dívať sa jej priamo do tváre…

Fotiť sama v divočine je krásny a zároveň nebezpečný koníček. Ako ste sa k nemu dostali?

Najprv som sa túlala po horách s ocinom, potom už len sama so psom a neskôr na koni. Po čase som si povedala, že by nebolo na škodu krásne momenty a zážitky z prírody zachytiť. Začiatky neboli ľahké. Začínala som fotiť z chrbta koňa, čo má svoje výhody aj nevýhody, potom som už chodila len sama alebo so psom. Pri tom zostávam dodnes.

Hoci v Nevoľnom už nežijete, vraciate sa často. V čom pre vás spočíva čaro tejto dedinky?

Tamojšie hory milujem. Vždy sa snažím stráviť v Nevoľnom aspoň jeden deň v týždni, žiaľ, povinnosti mi viac nedovoľujú. Príroda okolo je nádherná. Neprebieha tam ešte ťažba vo veľkom, ako inde. Je tam málo turistov a zver tam má pokoj. Sú to síce náročnejšie terény, ale o to viac ma to láka.

Záujmov, ktoré sú späté s prírodou, máte ale viac…

Od malička sú mojou vášnou kone, ktoré aj chovám. Sú to nádherné zvieratá a keď sa túlam po horách, je to tiež určitý druh slobody. Je to závislosť na celý život, a takisto aj psy. Mám dve stafordky. Veľa ľudí sa ich ako plemena bojí, ja ich ale odporúčam k rodine a deťom. Keď sú správne vychované, sú to lásky na celý život.

Ako taká fotka z hory vznikne? Je to pri prechádzke náhodou, alebo vyslovene na zver striehnete, aby ste ulovili záber?

Fotím najviac na potulkách, čiže som stále v pohybe. Nebaví ma čakať na jednom mieste, rada chodím. Aj ked si už zvykám na kryt, kde čakať jednoducho musím. No striedam to a viac sa pohybujem.

Ste pri tých zvieratách skutočné tak blízko, ako sa zo záberov zdá?

Áno, občas sa dostanem ozaj blízko, na pár metrov. Snažím sa vždy zachovať kľud a keď už je napríklad medved príliš blízko, len sa pohnem, aby ma zaregistroval, alebo sa ohlásim pokojným hlasom.

Na rovinu, nemáte niekedy strach?

Strach mávam často. A to je dobré. Bez strachu a rešpektu sa veľmi rýchlo stane zle. Beriem to tak, že ja som tam na návšteve .Tak sa podľa toho snažím aj správať.

Zažili ste už situáciu, kedy Vám v blízkosti zveri nebolo všetko jedno?

Vlani som sedela pod veľkým smrekom a čakala, čo príde. Bolo veľmi teplo a nechcelo sa mi kráčať daleko. Prišla len veverička a potom asi tri hodiny nič. Už som sa chystala domov, keď sa mi zrazu v diaľke ukázala v mladine hlava medveda. Srdce sa mi robúchalo, iba som čakala. Šla mojím smerom. Vynorila sa z mladiny a začala hrabať starý zhnitý kmeň, v tom za ňou dobehli dve medvieďatá. Bolo to niečo krásne. Mladé sa hrabali v kmenia pravdepodobne vyťahovali hmyz, mama šla rovno ku mne. Bola odo mňa pár metrov, možno sedem osem, keď už som začala reagovať a pohla som sa. Medvedica pohyb zbadala a odbehla späť k mláďatám. Zahnala ich späť do mladiny a potom sa postavila na zadné. Bola zvedavá. Samozrejme, všetko som fotila, mám krásne zábery, z ktorých sa teším.

Máte nejakého obľúbenca zo zvieracej ríše, zviera, ktoré fotíte najradšej?

Jelene a medvede. Sú to hrdé a krásne zvieratá. A v mojom okolí sa často stretávame, čo ma veľmi teší. Každý rok sa teším na jeleniu ruju, čo je neskutočné divadlo.

Máte nejaký vysnívaný záber, aký by ste chceli v prírode raz zachytiť?

Môj sen bol vždy nafotiť vlka, čo sa mi nedávno splnilo v Kremnických vrchoch. Bol to krásny zážitok na ktorý som čakala pár rokov. Dúfam, že ešte niekedy budem mať to šťastie. No a ešte rys a hlucháň, to je niečo, po čom túžim aspoň raz.

Pozrite si vlka z Nevoľného i ostatné Vierkine fotografické úlovky z hôr v priloženej galérii.