Žiarska majsterka Európy Dominika (17): Ešte teraz mi to dochádza... FOTO

Za posledné dni si Dominika poplakala veľakrát. Ale od šťastia. Prečítajte si rozhovor s novopečenou majsterkou Európy.

Barbara Dallosová

Mladučká športovkyňa zo žiarskeho karate klubu priniesla minulý rok z Majstrovstiev Európy na Cypre bronz. Tento rok sa Dominika Veisová z tej istej súťaže, tentoraz v bulharskej Sofii, vrátila rovno so zlatom. Vo finálovom súboji v kategórii junioriek do 48 kg porazila tureckú reprezentantku Duygu Yemenici a výsledok 2:1 jej priniesol najvyššie miesto na stupienku víťazov. A nášmu mestu reklamu v podobe novej majsterky Európy.

Na oceňovaní Športovec mesta si Dominika vyslúžila neutíchajúci potlesk. Ako hovorí skromná stredoškoláčka, chcela si pýtať mikrofón a všetkým ďakovať, hrča v hrdle a dojatie jej to však nedovolili…

S akými pocitmi si šla na európsky šampionát? Verila si, že si môžeš odniesť aj zlato?
Minulý rok som sa neskutočne bála, teraz to už bolo trochu lepšie. Ale aj tak tam bol strach. Keď bolo najhoršie, prišiel za mnou tréner, videl, že som rozrušená, tak ma upokojoval s tým, že mám natrénované, že nemám panikáriť… Napríklad Grékyňa, to bola moja druhá súperka, bola podľa mňa neuveriteľne dobrá. Ona sa vedľa mňa pred zápasom rozcvičovala a ja si hovorím, bože, tá ja dobrá, ja tam ani nejdem (smiech). Nakoniec som nad ňou vyhrala 9:1.

Ja mám trému pred každým zápasom, to je jedno, na akej súťaži.

Dominika s medailou. Čestné miesto vraj na ňu ešte vymyslené nemá. / Foto: Barbara Dallosová / Zdroj: Dnes24.sk

Aké sú na súťažiach vzťahy medzi súpermi? Prídete sa aj podporiť, zagratulovať si…?
Ale áno, niektorí sa tam aj poznáme. Napríklad s Ukrajinkou, ktorá bola tretia, som už zápasila aj na Slovensku, keďže oni k nám chodia súťažiť. Tá mi prišla po zápase blahoželať, a tiež ukrajinský tréner, ten za mnou prišiel a gratuloval mi po slovensky.

To bola prvá gratulácia k titulu?
Úplne prvý mi gratuloval môj tréner a hneď za ním prišla veľmi dobrá kamarátka, tiež Dominika. Ona bola so mnou aj keď sme sa rozcvičovali, aj keď som čakala na zápas. Potom, keď som zápasila, tak ma s ostatnými povzbudzovala z tribúny. Potom ku mne pribehla a plakali sme spolu asi polhodinu. Bolo to povzbudzujúce a veľmi si to vážim, lebo ona vypadla v prvom kole, hoci viem, že mala natrénované. Bola z toho smutná, ale aj tak sa vedela so mnou tešiť.

Stretla si sa už aj s takým konkurenčným bojom, že by si to pretekári navzájom vyslovene nepriali?
Ale áno, sú aj takí ľudia a stretávame sa s tým…

Si majsterka Európy. Kedy ti to došlo?
Mne to vlastne ešte teraz dochádza. Keď idem niekde na rozhovor, tak o tom hovorím a spätne to prežívam a dochádza mi to. Pozerám si videá, ako tie zápasy prebiehali a stále to riešim. Ale ten pocit, keď som stála na tom stupienku a počula som hymnu, to bolo niečo neskutočné.

Ako si ešte v ten večer oslávila čerstvý pocit víťazstva?
Keď som v sobotu dozápasila, šli sme na hotel a najesť sa, tam mi ešte niekto gratuloval, hovorili sme si nejaké inštrukcie, ja som ešte stále bola v kimone. Prezliekla som sa asi o tretej ráno, skôr som to ani nestihla. Potom som si ľahla a spala som asi dve hodiny. Takže chaoticky (úsmev).

Krátka pauza na oddych. / Zdroj: súkr. archív D. Veisová

Hovoríš, že si pozeráš videá zo zápasov. Čo ti ide hlavou, keď vidíš samu seba?
Viem sa k sebe postaviť aj kriticky, že čo som tam preboha robila, ale viem, že tréma spraví svoje. Pozerala som si aj ostatné zápasy a robila som aj úplne nové veci, ktoré sme trénovali len pár týždňov pred Európou, takže tie som zvládla, s tým som bola celkom spokojná.

Ja osobne som potlesk, aký si zožala na Športovcovi mesta, na tomto podujatí asi ešte nezažila…

No, a to som to akurát stihla, lebo som bola ešte v Bratislave. Keď už vraveli, že mám ísť na pódium, tak som sa okamžite rozplakala ešte sediac v hľadisku. Chcela som si aj vypýtať mikrofón a všetkým sa poďakovať, ale nemohla som, lebo to by som sa už úplne rozplakala a už by som zo seba nedala nič.

Teraz si na strednej škole. Ako ďaleko vidíš do svojej budúcnosti?
So mnou je to komplikované (smiech). Ešte vôbec neviem, stále mi napadá niečo iné. Teraz chcem každopádne ešte potiahnuť do októbrových Majstrovstiev sveta. Potom sa zas nejaký čas budem musieť úplne sústrediť na školu, lebo ja mám strašné stresy z maturity. No a v najbližšej budúcnosti si ešte ideme my štyria, Miňo, Mišo, Nina a ja spraviť rozhodcovský kurz. Na tých menších súťažiach potom nebudem zápasiť, ale môžem rozhodovať.

Ako vlastne vyzerá tvoja príprava? Trénuješ každý deň?
Veľa karatistov trénuje aj každý deň, ale mne to tak nevyhovuje. Chodievam na tréning v utorok, stredu a vo štvrtok, lebo v pondelok býva väčšinou posilka, čo sa mi veľmi nehodí, lebo sa chcem udržať v kategórii do 48 kg a svaly sú ťažšie ako tuky, tak ja si dám radšej čokoládu (smiech). Nechcela by som prešvihnúť tú váhu, táto kategória mi najlepšie vyhovuje aj výškovo. Potom už je 53-ka a tam už sú aj o dve hlavy vyššie baby. No to, o čom som hovorila, je samozrejme bežný režim. Teraz pred Európou to bolo tvrdšie a trénovala som aj každý deň, niekedy aj ráno aj večer. Medzitým som chodila do školy, takže to bolo celkom náročné.

Kde vlastne toto celé začalo? Kto ťa doviedol na prvý tréning?
Vlastne to bola náhoda. Mala som vtedy šesť rokov a moja sesternica a bratranec chodili na karate a raz sa im nedalo, tak nás poprosili, či by sme ich nemohli my zaviezť. Tak sme šli, a tréner Vlado Neudeker ma nenechal sedieť na lavičke, že poď, ideš aj ty cvičiť. A bolo.

Tak to už je vyše 10 rokov. Čo konkrétne ti na tom učarovalo?
Túto otázku nemám rada (smiech). Neviem to vysvetliť, každého osloví nejaký iný šport, mňa oslovil tento. Zo začiatku som robila kata, čo bolo fajn, ale pre mňa trošku nezáživné, a keď som prešla na kumite, tak ma to úplne stiahlo. Je to špecifický šport, je dôležité sa koncentrovať a treba si vedieť naštudovať súpera a rýchlo sa prispôsobovať, nespanikáriť a rýchlo vymyslieť taktiku na každú situáciu.

Keď máš čas na seba, čím sa odmeníš?
Ľahnem si do postele (smiech). Mám teraz posteľ pri medailách, takže sa na ne vlastne pozerám. Minule som sa tak na ne zahľadela a bola som prekvapená, že fakt každú si pamätám, že odkiaľ je, aj aký zážitok a pocit sa mi k nej viaže. Dosť si oddýchnem aj keď som s priateľom, lebo aj keď som unavená, vždy ma vie rozosmiať a zlepšiť mi náladu, stačí mi chvíľka s ním a mám dobitú energiu.

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame