Žiarsky lekár Richard Rišňovský (44): Smutné prípady zo záchranky niekedy premôžu aj odolného zdravotníka

Vy ste rodený Žiarčan?
Donedávna som bol Žiarčan, teraz som čerstvý občan Lovčice – Trubína, s rodinou sme sa nedávno sťahovali. Inak som veľkú časť života prežil v Žiari, ale rodený Žiarčan nie som, pochádzam z Nitry. Do Žiaru som sa prisťahoval za prácou hneď po štúdiu na lekárskej fakulte v Bratislave.

Odkiaľ prišiel nápad, ubrať sa týmto smerom? Pochádzate z lekárskej rodiny?
Z lekárskej rodiny nie som. A možno práve odtiaľ prišiel ten nápad, že je vždy dobré mať v rodine lekára (s úsmevom).

Na medicínu ste sa dostali na prvý raz?
Áno.

A keby nie? Mali ste aj nejakú inú alternatívu?
No v tom čase bolo možné podať si prihlášku len na jednu vysokú školu a buď to vyšlo alebo nevyšlo. Mne to vyšlo. Ale je pravda, že v istom čase som premýšľal aj nad matematicko – fyzikálnou fakultou.

Prečo práve neurológia?
Ťažká otázka. Keď som po škole nastúpil do žiarskej nemocnice, robil som na rôznych oddeleniach – na detskom, na internom, na chirurgii aj na áre, to bolo v rámci povinnej praxe. Neurológia ale asi preto, že je to taká detektívka medzi oddeleniami. Treba ten mozog poznať, treba hľadať a pátrať odkiaľ môžu prichádzať tie a tie ťažkosti. Je to veľmi zaujímavý medicínsky odbor, aj keď treba povedať, že aj dosť smutný, pretože veľa problémov, s ktorými sa stretávame, liečiť nejde.

Okrem toho ešte pracujete aj ako lekár záchrannej zdravotnej služby. Tam sa človek zrejme tiež nevyhne stretom so smrťou. Ako sa dá s týmto fungovať?
Lekár alebo záchranár sa jednoducho musí do istej miery vedieť odosobniť. Neviem či existuje taký silne odolný jedinec, ktorý by to psychicky zvládol, keby si to všetko pripúšťal. Treba si vytvoriť obranný mechanizmus. Niekedy to ale človeka premôže. Mali sme aj na záchranke také prípady, napríklad keď sme prišli k autonehode, kde sme oživovali relatívne mladého človeka, približne tridsiatnika. Oživovali sme ho asi 45 minút, žiaľ, nepodarilo sa. Keď sme sa u neho snažili nájsť nejaké doklady, našli sme peňaženku a v nej fotky dvoch malých detí. Alebo ďalší prípad, tiež to bola autonehoda. Na nejakej akcii, asi na chate, sa pohádal frajer s frajerkou, on rozhnevaný sadol do auta, prešiel sotva pár kilometrov a zabil sa. To sú veľmi silné momenty, aj pre nás.

V čom je práca na záchranke iná než na oddelení?
Najmä v tom, že v nemocnici je tých nečakaných koncov menej. Aj príbuzní sú na to skôr pripravení a nastavení, keď ich blízky leží v nemocnici. Zatiaľ čo na tej záchranke sa niečo stane jednoducho z minúty na minútu. Aj komunikácia s rodinami je teda v nemocnici celkom iná. Tu ste proste na vlastnom ihrisku. Na záchranke idete do niečieho domáceho prostredia, ste tam cudzí. V súvislosti s tým aj tí príbuzní bývajú nervóznejší, niekedy aj nepríjemní.

Aj napriek všetkému, keby ste sa opäť ocitli v situácii, keď ste si vyberali, čo budete v živote robiť, rozhodli by ste sa tak isto?
Myslím že áno (s úsmevom).

A čo vaše potomstvo? Pôjdu vaše deti vo vašich šľapajách?
Myslím si že syn sa na lekárčinu nechystá. Budúci rok bude v maturitnom ročníku na osemročnom gymnáziu a zatiaľ to vyzerá, že sa bude uberať IT smerom. Dcéra bude mať tento rok len 14, neviem či nie je skoro to predpokladať, ale ona by skôr mohla ísť v šľapajách rodičov, keďže aj manželka je lekárka. Ale ako sa rozhodne, bude samozrejme na nej.

V uplynulom volebnom období ste boli aj poslancom žiarskeho mestského zastupiteľstva. V novembrových voľbách ste už ale nekandidovali. Prečo?
Pretože som, ako som spomínal, zmenil trvalé bydlisko. Ja nie som zástancom toho, aby som bol poslancom v Žiari a býval niekde inde. Mesto sa ale podľa mňa uberá veľmi dobrým smerom a progres je tu za posledné roky naozaj cítiť. Páči sa mi nápad s oddychovou zónou na Etape, dúfam, že sa mestu podarí podobné projekty zrealizovať.